Autorské tanečné predstavenie o stárnutí vo troch obrazoch. Reflektuje otázky: Aký je tanec starnutia? Aká je abstrakcia elementov starnutia sprostredkovaná fyzickou skúsenosťou? Je v starnutí krása? Aká? Ako súvisí starnutie s kryštalizáciou a transformáciou vlastnej identity?
Predstavenie je kondenzáciou dlhodobého výskumu Anny Sedlačkovej, ktorého impulzom bolo vlastné starnutie, jeho rôzne etapy, prejavy a pocity a témy. Významnou mierou ovplyvnila jej pohľad na starnutie spolupráca s kolegami z rôznych umeleckých alebo spoločenských oblastí, medzi inými s americkou choreografkou Martou Renzi, s etnologičkou Ľubicou Voľanskou, s biologičkou Martou Ollé, hudobným skladateľom Petrom Grollom a tanečníkmi, jej bývalými študentmi rôznych generácií.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Marek Godovič, Katarína Cvečková, Michaela Pašteková, Barbora Uríková, Jitka Pavlišová, Maja Hriešik
Marek
Téma starnutia, vráskania... je to síce prítomné už v názve skupiny Neskorý zber, že je to téma, ktorá ich stále zaujíma ale tentoraz sa jej Anna Sedlačková venovala explicitnejšie než predtým. Čiže nedotýkala sa jej prostredníctvom obsadenia starších tanečníkov, ale starnutie sa stalo témou.
Týmto projektom predchádzali Elegancia kvantového králika a koprodukčný projekt Stories of Becoming a vidím medzi nimi isté paralely. V tom druhom spomínanom tiež išlo o návrat, najmä cez rozprávanie, k spomienkam. A kým v Elegancii kvantového králika sa choreografia inšpirovala kvantovou fyzikou, tu (hlavne v druhej časti) zabŕda do biológie, vidíme akési bunky, ktoré sa z vyzlečenia dostávajú do oblečenia, na začiatku sú do pol pása nahí a postupne pribúdajú vrstvy.
Inscenácia má tri časti: V ascedente tigra, Jasné pravidlá a Bytosť. Prvá časť je choregrafkin duet s Evou Priečkovou, v druhej netancuje osobne, ale aj tam je prítomné obliekanie, vyzliekanie koží, premena osoby, ktorá potom prechádza do tej poslednej inkarnácie, ktorá nesie názov Bytosť, ktorá pôsobila takmer beckettovsky. Starnutie, z ktorého sa človek môže len vyzliecť a duša potom odchádza preč. Metafyzický obraz.
Podobne ako v Niveau Stable aj tu je zaujímavá možnosť pozorovať vedľa seba tanečníkov z rôznych generácií, no zdalo sa mi že neprebehla iniciácia do choreografie, akoby tá téma nemala až taký súvis s mladšími tanečníkmi. Alebo akoby si nevedeli nájsť nejaký postoj k tomu (napríklad v duete s Evou Priečkovou). Pritom v Eve som videl Anku, keď bola mladšia.
Pri tretej časti som si spomenul na sólo Charlotty Oferholm, kde sa ona v zákulisí štipcami šponuje, aby sa predrala k zmene svojho vizuálu. Pri Anke je to naopak klaunovsky smutné, nechce použiť nič na zmenu, je to fatalistickejšie.
Katarína
Vráskanie vnímam ako vrstvenie a následné zbavovanie sa vrstiev. Tanec je tu v istej robine ako terapia, rituál, rovnako ako starnutie je rituálom. Odkazuje k tomu i názov prvej časti Ascedent tigra a fakt, že sú tam prítomné dve tanečnice – mladá a staršia. Niekedy idú v rámci choreografie rovnobežne, jedna je tej druhej tieňom, niekedy idú proti sebe. A v poslednej časti sa zase tanečnica úplne vyzlieka, zbavuje sa všetkých vrstiev, ale aj tanečných nánosov. Pre mňa preto išlo v diele aj o tematizovanie tanca, tanečnosti, skúseností choreografky.
Problematické bolo však spojiť tri samostané časti, nevedela som sa zakaždým ubrániť pocitu nadinterpretácie pri snahe pochopiť, prečo sa tvorkyňa rozhodla takto poskladať skladačku.
Téma starnutia stále nie je u nás bežnou v rámci scénického umenia, preto vnímam tento projekt ako ambiciózny krok. S ním súvisí aj zaujímavé medzigeneračné prepojenie tanečníkov, škoda, že jeho potenciál (či kontrast, ktorý ponúkal) nebol viac využitý.
Zároveň je v diele zložitá práca s kostýmom a jeho farebnosťou. Taktiež so slovami. Tanečníci nastoľovali isté pravidlá hry, ktoré však často nepokračovali. Choreografka kombinovala divadelné svietenie s civilným, samostatným zažínaním alebo vypínaním svetiel umiestnených na javisku tanečníkmi, takisto aj aj spôsob púšťania hudby bol raz divadelné riešený inokedy neformálne a civilne – sami si ju púšťajú z nosičov priamo na javisku. Priveľa rôznych princípov, ponúknutých hier, ktoré vedľa seba v konečnom dôsledku pôsobili rušivo.
Michaela
Podoby a vyrovnávanie sa, reflexia starnutia. Či už tela, alebo tanca. Cez to som vnímala aj tu prvú časť – ktorá bola o konfrontácii mladšieho a staršieho tela. Chvíľami je to rovnocenný duet, chvíľami idú proti sebe, dobiehajú sa, raz má navrch mladosť, inokedy skúsenosť. Druhá časť bola pre mňa asi najzložitejšia na rozkľúčovanie, potom postupne to začalo dávať zmysel - chromozómy, DNA, ako sa z generácie na generáciu niečo odovzdáva, podlieha premenám, niečo odbúda, niečo pribúda. Sú to variácie, metafory chromozómov. Niečo sa opakovalo... vyzliekanie, obliekanie... teda to, čo sa deje pri odovzdávaní genetických informácií z generácie na generáciu. Išlo o starnutie tela, ale bol to pohľad zvnútra, biologický pohľad.
Tretia časť sa sústredila na jednu postavu, jednu ženu - boli tam prvky niečoho šamanského, rituálneho, pohrávanie sa so starnúcou identitou tanečnice, ženy.
Najviac sa mi páčila v pohybe, možno práve v tom náznaku a nedokonalosti, prvá časť. Mladé a staršie telo sa chcú niekedy navzájom dotknúť, ale zároveň sa boja. Bol to určitý druh dialógu. Nechýbala mi v ňom väčšia energia alebo napätie.
V tretej časti hudba príliš podsúvala interpretáciu scén, nemohla som si vytvoriť vlastný emočný postoj, predbiehala ma.
Barbora
Najprv by som sa vyjadrila k téme starnutia, ktoré je v diele prítomné. V prvej časti sa mladšia a staršia nejako ovplyvňovali, boli prepojené, čiže bola to súčasná prítomnosť staršieho aj mladšieho v jednom. Ako starší človek máš v sebe prítomnú aj svoju mladosť, ktorá je však dávnou minulosťou, pristupovali k sebe veľmi opatrne, dokonca sa dosť často ich telá ignorovali.
Okamih, kedy Anna hovorila o svojich kolenách, vráskach na nich, to bol prvý osobný okamih, ktorý to celé stiahol ku nej.
Druhá časť bola preto malým prekvapením, najmä dynamikou, komplikovanosťou štruktúry, na prvý pohľad bola ťažko rozlúštiteľná, stále sa v nej niečo dialo. A keď k pohybu tanečníci pridali aj vyslovovanie jednotlivých písmen, pôsobilo to, že niečo hľadajú, spoločne skladajú. Ale bolo to veľmi kryptické, do seba uzavreté, nedokázala som nájsť ten kľúč, ako si to vyložiť.
Paradoxne sa to volalo Jasné pravidlá. Takže vedela som, že oni v tom majú jasno, ale to, aké sú príncípy, tie sa zdali byť skôr vopred stanovené štruktúry, bez väčšieho významu. Preto prekvapili hotové slová, čiže mená, ktoré zazneli na záver, a tie pôsobili naopak veľmi konkrétne, osobne. Akoby sa niečo z tých častíc pospájalo do ucelených osobností.
Tretia časť bola jej pozeraním sa za seba, na seba, do minulosti. Vyrovnávanie sa s vekom, telom, a ukazovanie rôznych podôb ženy v sebe. To, čo v sebe nachádza vďaka prežitému. Hudobný podklad bol zložený z niekoľko častí a dramaticky podčiarkoval odkladanie vrstiev, zaujalo ma využitie motívu rozladeného klavíra.
Žiaľ celkový dojem trošku pokazila nevyrovnanosť vo výkone medzi tanečníkmi.
Jitka
Já jsem představení viděla jenom ze záznamu a nevěděla jsem, co přesně znamená slovo „vráskanie“, proto je moje čtení poněkud odlišné. V první části, pojednávající o zde diskutované polaritě mladší a starší generace, mezi aktérkami nebyla energie, kterou bych očekávala, pokud se hovoří o určité propojenosti. Byl to pro mě spíše jakýsi systém cvičení, formalistické představení, které mě však nedokázalo dlouho udržet v pozoru. Viděla jsem zákonitosti akce a reakce, choreografii jako výsledek kontaktní improvizace, nebo slovník (zdánlivě či záměrně?) blízký Cunninghamovi nebo tomu, co dělal postmodern dance. Až ve třetí části to bylo jiné, najednou tam byla aktérka sama za sebe, měla konkrétní výraz ve tváři a kostým, který odkazoval až ke klaunskému, grotesknost, určitou paralelu jsem zde viděla i s Chaplinem. Až tady si mě aktérka získávala svým tragikomickým výrazem, a tím, jak se objevuje nebo naopak skrývá za haldou oblečení. Silně zde ke mně promlouvala samota člověka, to, jak se osamoceně vypořádává s materialitou, která ho obklopuje, což bylo ještě zhmotněno těmi šaty - na rozdíl od těch prvních dvou částí, které mě nedokázaly vtáhnout a nedokázala jsem číst zmíněný význam.
Pro mě to jako celek bylo představení, které, jak se mi zdálo, nekomunikuje s divákem, nebo rezignuje na sdělitelnost, vztahy a téma. Ale co se týče komunikace pohybového a zvukového materiálu, tak bych vzpomenula tu třetí část, v níž zaznívá Straussův valčík Na krásném modrém Dunaji, ale coby mnohonásobně zrychlená sekvence, zatímco pohyb je mnohem zpomalenější, což vytvářelo protichůdnost zvukové stopy a té pohybové. To pro mě podporovalo motiv rezignace, neboť všechno se zrychluje, jen pohyb se naopak zpomaluje, a kolečko se dotáčí až do konce.
Maja
Vráskanie je nezvyčajne košaté, najmä ak ho porovnáme dĺžkou alebo obsadením s ostatnými choreografiami na domácej scéne. Skladá sa z až troch častí, s navzájom odlišným spôsobom rozprávania. Na diváka z oboch dôvodov môže preto na záver padnúť až únava. Na domácej scéne je prevaha projektov, v ktorých choreografická forma má skôr rys spontánnej, improvizovanej podoby s maximálne troma tanečníkmi. Divák tu musí vnímať veľký počet variácií, kombinácii. Formu. Projekt teda charakterizuje ambicióznosť, chuť choreograficky pracovať na väčšej ploche, ktorá sa prejavuje aj v práci s výpravou, vrstvenia prvkov kostýmu.
To, čo mohlo však komplikovať zdieľnosť práve tejto najdlhšej choreografie je kombinovanie abstraktného a priveľmi konkrétneho spôsobu rozprávania, myslím tým najmä stret pohybu a slov (či skôr mien), s ktorými choreografka pracuje.
V tejto inscenácii je podľa mňa podstatným rysom chuť autorky skúmať, bádať, viac než snaha fixovať nejaký javiskový tvar. Pre Anku je ako vždy prítomná akási rezignácia na okázalosť.
Nie je to úplne časté, že máme možnosť vidieť projekty, ktoré vznikajú ako medzigeneračné. Skôr bola tendencia, že spolupracovali najmä tanečníci rovnakej generácie. Mňa to miešanie ako diváčku veľmi baví, možno treba vyčkať ešte chvíľu, aby sa tieto dva prístupy skutočne aj prepojili, neviem či je staršia generácia naozaj odhodlaná sa prepojiť s tou mladšou, či si vzájomne rozumejú po stránke estetiky a svetonázoru, ale platí to aj naopak, či sú mladí pripravení vziať na seba aj kus zodpovednosti a viac vstúpiť do procesu. Bude skvelé, keď takéto projekty prispejú k tomu, aby medzi tým, čo bolo a tým, čo prichádza, vznikol skutočne tvorivý dialóg.
